Stále je lepšie mať pred sebou hovno ako nič.
vo svojich osemnástich rokoch, ktoré mám ledva 2 dni som sa stala matkou.
nečakala som potomka takto skoro, ale ako hovorí jeden múdry filozof z trenčianskeho Juhu “život je život, tak žime”.
pokrstili sme ho Aloiz, Aloiz Alzheimer. je to doživotné nemluvňa modrej farby, ktorého počas prvého dňa pobytu vo svojom novom domove nejak podozrivo často otáčalo na brucho. bola som nonstop v pohotovosti pripravená na možnú resuscitáciu, ktorá, našťastie, nebola potrebná. žije, dýcha, napcháva sa krmivom a modravie. vydýchla som si zhlboka, lebo predstava, ako splachujem mŕtveho Aloiza do záchoda, na také znesvätené miesto, mi nevyčarovala zrovna úsmev na tvári.
Som ryba pokrytá ryžou, ktorej v žilách preteká voda z vodovodu a namiesto srdca má dozretú rajčinu. Pohybujem sa vďaka grilovaným kuracím prsiam a jablkám.
Nedýcham žiabrami, ale pšeničnými chlebíkmi obalenými v jugurte.
Nadľahčuje ma sójový rez a bebe dobré ráno (oranžové, zelené, biele).
Sny sú dobré, pretože sa z nich človek môže prebudiť. Vtip je v tom, že sa z nich prebúdza do niečoho,z čoho sa prebudiť nedá. A to už také dobré nie je.
